Celonočné bdenie s Technikom z pohľadu Juraja Jartima
Keď sa pozrieme na vyše sedemdesiatročnú históriu Speváckeho zboru VUS TECHNIK STU z vtáčej perspektívy, vynorí sa pred nami bohatý príbeh so silnou kontinuitou „technikárkej identity“ príznačnej nadšením, ambíciami a energiou mladosti stmelenou radosťou zo spoločného spevu a komunitne zdieľaného spoločného času. Predsa však túto históriu možno rozčleniť na určité obdobia, ktoré sú späté s duchom doby a hlavne umelecko-dramaturgickým rukopisom dirigentskej osobnosti. A tak po nádherných pionierskych rokoch s Vladimírom Slujkom, ktorý budoval podstatnú časť repertoáru na moderných úpravách ľudových piesní, či po technicky virtuóznych výbojoch Pavla Procházku s jeho kongeniálnymi premiérami a-capellových diel z pera slovenských skladateľských špičiek (Zeljenka, Hrušovský, Salva…), šťastnom období radostného muzicírovania s charizmatickou Margitou Gergeľovou- Paulsson, rokoch hľadania nových ciest a komorne kultivovaného prejavu so systematickým Janom Rozehnalom, inšpiratívnym Kristiánom Seidmannom, tvorivo vynaliezavým Jurajom Jartimom (asi by vyznelo pokrytecky, ak by som sa v tom výpočte vynechal), v najlepšom zmysle slova perfekcionistickým Braňom Kostkom či očarujúco spontánnou Ivetou Weis Viskupovou pozorujeme zhruba od druhej dekády nového tisícročia nový, mimoriadne silný, sústredený a gradujúci umelecký „pontifikát“ Petry Torkošovej.
Cieľavedomá dramaturgická línia Speváckeho zboru VUS Technik STU nadobúda vďaka Petre Torkošovej a jej zomknutému kreatívno-organizačnému tímu parametre dlhodobého premysleného plánovania. Koncepčná personálna stratégia, umelecká odvaha a vytrvalosť prinášajú už vyše desiatky rokov pozoruhodné a zároveň originálne výsledky. Popri jednorazových a cyklicky pestovaných menších koncertných či nahrávacích projektoch sa podarilo Petre Torkošovej vytvoriť a dotiahnuť do úspešnej realizácia aj niekoľko veľkolepých podujatí, ktoré svojimi organizačnými rozmermi aj významom ďaleko prekračujú nielen rámce vysokoškolského umeleckého súboru a semiprofesionálneho vokálneho telesa, ale aj horizont domácej kultúrnej politiky (mám na mysli politiku bez „politikov“).
Jedná sa o naštudovanie a opakované koncertné predvedenie rozsiahlych umelecky náročných opusov, na ktorých okrem kmeňových spevákov z Techniku participujú aj speváci (profesionálni aj amatérski) a hudobníci z iných súborov či orchestrov. Pred rokmi pandémie patrilo k takýmto „megaprojektom“ uvedenie Nemeckého Requiem Johannessa Brahmsa spolu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. V tomto roku sa cyklom piatich katedrálnych koncertov završuje takmer rok štúdia impozantného 37. opusu Sergeja Rachmaninova s názvom Celonočné bdenie. Vyše stočlenný spevácky zbor s (na naše pomery naozaj) masívnym zastúpením mužských hlasov prináša hlboký (akustický aj umelecko-duchovný) zážitok v podobe pätnásťčasťového cyklu prevažne pomalej meditatívne ladenej hudby v prísne vymedzených súradniciach ruskej pravoslávnej cirkevnej tradície.
Mal som česť zúčastniť sa ako poslucháč na prvom z uvedenej série koncertov – v priestore Blumentálskeho kostola v Bratislave. Tento špecifický typ hudby a transcendentného sústredenia nie je v našich končinách vôbec bežný, o to neuveriteľnejšie vnímam fakt, že mladí speváci a speváčky z Techniku (u ktorých sme zvyknutí skôr na bezprostrednejší temperamentný, často s pohybom súvisiaci prejav) dokázali zotrvať v neobyčajne „pomalom“ sústredení vyše poldruha hodiny. Minimálne v prvých trinástich skladbách som dokonca nezaznamenal ani náznak hlasovej či intonačnej únavy, ktorá sa u každého (aj profesionálneho) zboru po viac ako trištvrtehodinovom spievaní bez prestávky zákonite dostaví. Zdá sa, že tu zázračne zapôsobilo aj čosi ako duch doby či terapia kontempláciou a pomalosťou – ako odpoveď pri hľadaní pevného bodu a zmyslu v dnešnom extrémne polarizovanom a hektickom svete. Pritom ide, ako som už naznačil, o dielo, pri ktorom nielen jeho hlboký „pravoslávny tember“ s dlhými nekonečnými akordmi, ale aj veľmi nástojčivý (priam fundamentálny) religiózny obsah, ktorého textový preklad pred každou časťou zaznel v dokonalom prednese Štefana Bučka, nemusí každému celkom konvenovať.
Kľúčovou postavou v jedinečnom zaujatí celého zboru v prospech Rachmaninovho diela (úmyselne úplne oprosteného od vonkajších efektov a prvoplánovej virtuozity, ktoré poznáme napríklad z jeho klavírnych diel) v jeho duchovnom naladení a nasmerovaní k metafyzickým umeleckým obzorom zohrala, prirodzene, osobnosť dirigentky Petry Torkošovej. Z technicko-umeleckého hľadiska si zaslúži veľké uznanie nádherná práca na zvukovej kvalite vokálneho telesa, na premyslenej dynamickej a agogickej architektúre spravidla pokojne, jemne a vláčne plynúceho celku, čo by mohol poľahky skĺznuť do nezáživného stereotypu. Presvedčivosť umeleckého výkonu umocnilo aj to, že dirigentka viedla zbor mimoriadne kultivovaným a predsa sugestívnym gestom a že po celý čas dirigovala úplne spamäti. K výslednému dojmu prispelo istotne i dôstojné držanie tela, krásne šaty dokonalá choreografia nástupu a rozostavenia zboru v priestore chrámu dekorovaného radom horiacich sviečok.
Kto pozná Petrin životný príbeh, jej príznačnú vytrvalosť, temperament, šírku profesijných a rodinných aktivít („multitasking“), ten možno po premiére Celonočného bdenia Sergeja Rachmaninova dokáže pochopiť, kde čerpá silu na svoju permanentnú aktivitu i zvláštny odzbrojujúci pokoj, ktorým Petra k sebe, k svojim blízkym, k Techniku, hudbe a k Tomu, čo je nad nami všetkými, pomaly a láskavo priťahuje ľudí rôznych pováh profesií, názorov – skrátka „všetkých ľudí dobrej vôle“.
Na záver môjho krátkeho listu, z ktorého sa nevdojak stal list stredne dlhý, prajem Petre, Techniku a všetkým priaznivcom krásnej hudby, aby im slúžilo zdravie a vytrvali v radostnom úsilí robiť náš svet lepším.
Juraj Jartim
Petra Torkošová počas skúšky pred koncertom v Katedrále sv. Martina v Bratislave