Requiem je pre mňa aj oslavou života

V sobotu 17. októbra zaznie v Bazilike sv. Ondreja v Komárne premiéra Requiem op. 63 mladej slovenskej skladateľky Terezy Jaďuďovej, ktorú sme v tejto súvislosti trochu vyspovedali. V rozhovore hovorí o svojich skladateľských začiatkoch, o tom, ako sa v jej hudbe odráža jej vášeň pre históriu a cestovanie, ako hľadá vlastný hudobný jazyk na pomedzí tradície a súčasnosti, ako vznikalo Requiem, ale aj o tom, aké tvorivé plány má po jeho premiére.

Hudbu skladáš už od detstva. Ako sa začala tvoja cesta k hudbe a komponovaniu?
Moja babka mala klavír doma a odmalička som si na ňom pri návštevách stále niečo
vyťukávala. Mama aj krstná chodili na klavír, takže bolo prirodzené, že som sa na hodiny
klavíra na ZUŠ prihlásila aj ja.
Potom som si u babky začala hľadať staré noty v skrini a sama sa ich učila hrať z listu. Len
tak pre radosť. Keď som si na hodinách splnila všetko, čo odo mňa učitelia chceli,
pokračovala som vo vlastnom objavovaní. Spoznávala som nové skladby, snažila som sa ich
analyzovať a postupne som začala zapisovať aj vlastné hudobné nápady. Z krátkych
klavírnych fragmentov časom vznikali väčšie a väčšie formy. Považovala som to za
prirodzené. Až neskôr som zistila, že to nebola úplne bežná cesta žiačky ZUŠ.
Dôležitý moment prišiel, keď na našej ZUŠ učila sopranistka, ktorá vtedy spievala v operných
domoch na Slovensku aj v zahraničí – Helena Szabó. Inšpirovala ma k napísaniu môjho
prvého piesňového cyklu. A som veľmi rada, že práve ona mi teraz bude spievať na premiére
Requiem sopránový part.

Kedy prišlo rozhodnutie venovať sa hudbe profesionálne?
Spočiatku som uvažovala o štúdiu klavíra na konzervatóriu a môj učiteľ ma v tom veľmi
podporoval. Ale nevedela som si predstaviť samu seba ako koncertnú sólistku. Doteraz sa
lepšie cítim v roli korepetítorky či ako súčasť súboru alebo orchestra. Pri úvahe o štúdiu
kompozície som mala zas obavy, či budem vedieť komponovať pre nástroje, ktoré
neovládam. Zároveň ma ale veľmi bavila história, preto som sa napokon rozhodla pre
štúdium na gymnáziu, napriek tomu, že som vtedy prijímačky na Konzervatórium v Nitre
spravila s najväčším počtom bodov zo všetkých uchádzačov.
Komponovaniu som sa však venovala aj počas gymnázia. Začala som počúvať orchestrálnu
hudbu, systematicky študovať partitúry po večeroch a víkendoch a učiť sa, ako fungujú
jednotlivé nástroje, ako ich skladatelia využívajú, ako znejú spolu farebne. Takisto som sa
ďalej zdokonaľovala v hre na klavíri v rámci druhého cyklu na ZUŠ. Mala som pritom veľkú
podporu v rodine, medzi svojimi učiteľmi na ZUŠ či priateľmi. Aj vďaka nim som sa napokon
rozhodla po gymnáziu študovať kompozíciu na VŠMU.
Dnes už viem, že to bola tá správna cesta pre mňa, pretože môžem kreatívne využívať svoje
znalosti z iných odvetví, keďže v hudbe je veľa z matematiky, fyziky, biológie, geografie,
histórie, filozofie, psychológie, literatúry a ostatných umení. V tejto syntéze a nadčasovosti
sa nachádza pre mňa celý vesmír, a to ma každý deň nesmierne fascinuje.

Čo ťa na skladateľskej práci baví najviac? A čo je, naopak, najväčšou výzvou?
Baví ma hľadanie súvislostí, vymýšľanie konceptov a prepájanie rôznych vecí tak, aby do
seba zapadli. Môžu to byť iné umelecké formy, napríklad literatúra či divadlo, ale aj celkom
odlišné disciplíny.

Baví ma aj návrat k svojim starším skladbám, prípadne hľadať nové inštrumentačné
možnosti pri ich aranžovaní pre iné zoskupenie nástrojov. Nachádzať spôsob, akým vyjadriť
to isté, avšak inak, vie byť dobrodružstvo. Tiež viem byť nekonečne posadnutá editovaním
a grafickými úpravami partitúry.
Čo sa týka výziev, vždy je najťažšie začať. Pri každej novej skladbe mám pred sebou
prázdny papier. Aj keď už mám vymyslenú koncepciu, len čo ju mám začať prenášať do nôt,
vždy som si neistá a neustále pochybujem o sebe, stále je to tak trochu strašiak. Keď sa
však cez tento prvý krok dostanem, práca sa zvyčajne rozbehne. A to v rýchlosti, akej sa
niekedy nestačím čudovať.
Aj toto Requiem vzniklo počas jedného mesiaca (jún 2024) cez voľné víkendy. Predchádzalo
mu však pol roka rôznych úvah a príprav. A po samotnom dopísaní ešte nastalo
inštrumentačné prehodnotenie určitých úsekov (ale bez zásahov do formy, melódií
a harmónií) a následný niekoľkotýždňový rozpis partov a tvorba klavírneho výťahu pre
skúšací proces.

Tvoja tvorba siaha od klavírnych skladieb cez komornú hudbu až po orchestrálne diela
a teraz aj rozsiahle Requiem. Kde sa cítiš najviac doma a kam sa chceš posúvať
ďalej?
Najprirodzenejší je mi orchester, ale nechcem sa uzatvárať do jednej škatuľky. Dôležité je
pre mňa písať tak, aby som sa v hudbe dokázala nájsť a zostala autenticky sama sebou. Boli
aj obdobia, kedy to tak nebolo, čo viedlo k frustrácii a spochybňovaniu, či som si nemala
predsa len vybrať iné povolanie. Dnes už viem lepšie so sebou pracovať, a aj keď nie každý
deň je všetko ružové, presne chápem, čo hudba pre mňa znamená, a to ma motivuje
k ďalšej práci.
Pomerne často sa do mojej tvorby premieta aj moja druhá vášeň – história. Napríklad, moja
prvá orchestrálna skladba bola Fantázia na ruské témy, ktorú som napísala v roku 2018 pri
príležitosti stého výročia zavraždenia ruskej cárskej rodiny Romanovovcov. Nedávno som
zas napísala symfonickú báseň Egypt Kemet, pri ktorej forme a koncepcii som vychádzala zo
staroegyptského kalendára. Spojila som tak v nej môj záujem o históriu s láskou k
cestovaniu.
Počas štúdia som si našla cestu aj ku komornej hudbe a postupne ma začala priťahovať aj
elektroakustická tvorba. Tá mi otvorila uši pre iné hudobné žánre a spôsoby uvažovania.
Rada si z nich beriem podnety a premýšľam, ako ich možno preniesť do klasickej hudby.
A naopak, fascinuje ma nachádzať klasické postupy v iných žánroch.
Requiem pre mňa znamenalo určitý zlom. Pomohlo mi uzavrieť jedno osobné aj hudobné
obdobie a prekonať niektoré obavy, ktoré ma v tvorbe aj v živote brzdili.
A čo ďalej? V rámci doktorandského štúdia mám najbližšie v pláne písať operu o Alžbete
Bátoriovej. Po Requiem je to ďalšia veľká výzva na najbližšie roky. Potrebujem si však
najskôr dôkladne premyslieť celú koncepciu, ešte predtým, ako sa pustím do samotného
komponovania, aj keď už nejakú predstavu a náčrt mám.

Ako by si svoj hudobný jazyk opísala poslucháčovi, ktorý tvoju tvorbu ešte nepozná?
Asi ako spojenie úcty k tradícii a záujmu o jej ďalší vývoj. Nevnímam to však len prísne
akademicky. Vždy sa snažím predstaviť si, že som poslucháč, ktorý nemá hudobné
vzdelanie. Chcem, aby aj preňho bolo dielo zrozumiteľné a aby v ňom dokázal pre seba
niečo nájsť.

Zároveň, samozrejme, chcem, aby bola hudba aj kvalitne napísaná. Nevidím dôvod stavať
tieto dve veci proti sebe. Hľadám spôsob, ako robiť hudbu, ktorá má premyslenú štruktúru,
ale dokáže osloviť aj človeka, ktorý sa na ňu nepozerá cez odborné znalosti.

Requiem je forma s dlhou históriou a množstvom slávnych spracovaní. Čím ťa
oslovila práve táto forma?
Je to pre mňa veľmi osobné dielo, ktoré sa dotýka otázok života a smrti. Nechcela by som
zachádzať do konkrétností, ktoré stáli pri jeho vzniku, ale práve istá životná skúsenosť ma
priviedla k intenzívnejšiemu premýšľaniu o tom, aký krehký je život a čo pre nás znamenajú
ľudia, ktorí nás formujú a aj to, kým som ako človek.
Postupne som cítila, že tieto otázky potrebujem spracovať aj hudobne. Requiem mi napokon
umožnilo uzavrieť jednu osobnú aj tvorivú etapu. A hoci sa v ňom, prirodzene, nachádza aj
téma smrti, pre mňa je zároveň oslavou života.

Siahala si pri práci aj po iných Requiem, ktoré ťa inšpirovali alebo zaujali?
Samozrejme, poznám tradičné diela od Mozarta, Faurého, Brahmsa či Verdiho. Z ďalších
podnetov si spomínam na Requiem Bruna Madernu, ktoré ma veľmi emočne zasiahlo.
Zaujali ma aj iné moderné spracovania, napríklad od Alfreda Schnittkeho, Tigrana
Mansuriana, Benjamina Brittena či Györgya Ligetiho, a Poľské requiem od Krysztofa
Pendereckého.
Ani jedno som však nevnímala ako svoju predlohu. Skôr ma zaujímalo, ako jednotliví
skladatelia pristupovali k tej istej forme a aké rôzne podoby môže dostať. Moja koncepcia
bola od začiatku odlišná.

Ako si pri vlastnom Requiem hľadala rovnováhu medzi tradíciou a vlastnou cestou?
V Requiem som sa snažila vychádzať z liturgického textu a z jeho obsahu. Práve text mi
pomáhal určovať formu a vnútornú stavbu jednotlivých častí – jeho dikcia, významovosť či
opakovanie slov a veršov. Popritom som hľadala možnosti, ako do tejto tradície vniesť aj
vlastné hudobné cítenie.
Napríklad v časti Sanctus – Benedictus som zámerne, a možno na prvý pohľad trochu
nepochopiteľne, siahla po barokovo-klasicistickom, oslavnom geste. Potrebovala som však
vytvoriť výrazný kontrast k ostatným častiam.
V rámci celého Requiem som využila niekoľko odkazov na moju predošlú (hlavne piesňovú)
tvorbu, pretože je pre mňa stále najemočnejšia a mnohé jej princípy sa sem prirodzene
hodili. Ako celok sú prepojené niekoľkými nosnými motívmi, ktoré zabezpečujú súdržnosť
tohto takmer hodinového diela.
Nemyslím si, že dnes musíme za každú cenu vymyslieť niečo, čo tu ešte nikdy nebolo, lebo
asi všetko tu už v nejakej podobe bolo. Zaujímavejšie je hľadať nové súvislosti a nové
kontexty.

V súvislosti s Requiem často hovoríš o kontrastoch: zúfalstvo a nádej, temnota a
svetlo, smrť a oslava života. Ako sa tieto protiklady prejavujú priamo v hudbe?
Jedným z najvýraznejších kontrastov je striedanie veľmi tonálnych, respektíve modálnych
miest s pasážami, ktoré sú čisto chromatické. Nie vždy však platí, že to, čo má predstavovať
niečo pozitívne, musí znieť harmonicky a pokojne, zatiaľ čo negatívne témy majú byť
vyjadrené disonanciami.

Dobrým príkladom je Lux aeterna, teda časť o večnom svetle. Používam v nej opäť akord
„Lux“, ktorý je napriek svojmu opakovaniu v rámci celého diela a návratom k nemu dosť
nestabilný. Chcela som tým vyjadriť, že ani svetlo nemusí byť samozrejmé a nemenné.
Myslím si, že aj takéto detaily môžu poslucháča prekvapiť. To, čo hudba naznačuje na prvé
počutie, nemusí byť vždy jej jediným významom.
Máš v diele časť, ku ktorej máš osobitne blízko? A ktorá bola pri komponovaní
najnáročnejšia?
Veľmi blízke mi je Kyrie. Je v ňom moja vlastná podoba fúgy, ktorá síce nie je celkom
tradičná, ale vychádza z princípov polyfónie, ktoré som študovala. Pôvodne som túto hudbu
napísala pre štyri violy, neskôr som ju upravila pre komorný súbor. Už vtedy som však
vedela, že ju chcem využiť aj v Requiem. Napokon som ju rozvinula pre zbor a orchester.
Rada mám aj časť Lux aeterna, ktorá je zvukovo kvázi pastorálna a pôsobí veľmi čisto, hoci
obsahuje, ako som už spomínala, harmonicky nestabilný akord. Silným momentom je pre
mňa aj záver Sekvencie – Lacrimosa, kde sa jednoduchý pochodový rytmus trúbky a bubna
so zborom postupne mení na šepot. To bude podľa mňa tiež veľmi silný moment a teším sa
na to.
Najnáročnejšie boli časti Dies irae a Responsorium. Sú to rozsiahlejšie a vnútorne členitejšie
časti, majú viacero samostatných úsekov. Potrebovala som v nich zachovať napätie a vývoj,
aby jednotlivé diely fungovali samy osebe, ale zároveň dávali zmysel ako celok.
Pri veľkých dielach si preto najprv rozplánujem celkovú formu, motívy, približné trvanie častí
aj dielov a pozíciu vrcholov. Až potom začínam písať. Samotné komponovanie je,
samozrejme, stále organický proces, no potrebujem pri tom mať pevný bod, ku ktorému sa
môžem vracať.

Na uvedení Requiem spolupracuješ so speváckym zborom Technik STU pod vedením
Petry Torkošovej. Ako si vnímala prípravu a prvé stretnutia s dielom v podaní zboru?
Veľmi ma príjemne prekvapilo, koľko vecí fungovalo už pri prvom spoločnom naštudovaní. Z
vlastnej skúsenosti viem, že nie vždy sa podarí, aby hudba začala takto dobre fungovať hneď
na prvej skúške. Ja som si to navyše spočiatku užívala skôr ako poslucháč než ako niekto,
kto by chcel kontrolovať každý detail partitúry. Bolo pre mňa silné počuť vlastnú hudbu v
podaní živého zboru.
Zbor je pre mňa vždy veľkou skladateľskou výzvou, keďže s ľudským hlasom sa nedá úplne
pracovať tak, ako s ostatnými nástrojmi. Treba viesť citlivo hlasy, brať do úvahy, čo je
uspievateľné, ale aj to, aby som jednoducho spevákov neunavila. Preto som veľmi rada, že
to tak povediac „kliklo“ už na prvýkrát. Spätná väzba je pre mňa vždy dôležitá.

Je to Tvoja prvá skúsenosť s prácou so zborom?
S Technikom som sa stretla už predtým. Pri jednej workshopovej príležitosti sme pracovali s
krátkou skicou môjho Mor ho! a počas štúdia som mala možnosť aj dirigovať tento zbor, keď
som si v rámci skúšky z Kurzu dirigovania vyskúšala Suchoňovu skladbu Aká si mi krásna.
Spolupracovali sme aj minulý rok na vianočnom koncerte Vladimíra Jablokova: Home for
Christmas v Tipos Aréne, kde spievali moje aranžmány slovenských kolied. Requiem je však
úplne iná skúsenosť, už len rozsahom a tým, že ide o moje vlastné veľké dielo.

Aký význam má pre teba ako skladateľku možnosť pracovať priamo so zborom pri
naštudovaní vlastnej hudby?

Je to na nezaplatenie. Na vysokej škole sa veľa vecí učíme teoreticky, analyzujeme partitúry
a počúvame nahrávky. To všetko je dôležité, ale pri skladateľskej práci sa človek veľa naučí
až vtedy, keď vidí (a počuje), ako hudba funguje (alebo nefunguje) v praxi.
Niečo si ako skladateľ vysnívam, predstavujem si, že to bude znieť určitým spôsobom, a až
pri skúške zistím, či je to skutočne funkčné a praktické, čo je pre interpretov náročnejšie a čo
sa, naopak, hrá prirodzene. Takúto skúsenosť nenahradí ani tá najdôkladnejšia analýza.
Veľmi si preto vážim, že Petra Torkošová vytvára študentom príležitosti stretnúť sa s
interpretmi aj prakticky. Pre mladého skladateľa je takáto spolupráca dôležitá nielen preto, že
jeho hudba zaznie, ale aj preto, že sa môže ďalej učiť a rozvíjať.

Vráťme sa však k blížiacej sa premiére tvojho Requiem, op. 63. Ako sa cítiš pár dní
pred premiérou? Prevažuje radosť, alebo nervozita?
Je to kombinácia oboch, ale najväčšiu nervozitu mi spôsobuje organizácia. Celý projekt
pripravujem vo veľkej miere sama a prvýkrát riešim niečo v takomto rozsahu, s toľkými
zapojenými ľuďmi. Nie som rodený manažér, ale veľa sa posledné mesiace učím, pričom
tieto poznatky určite využijem aj pri iných projektoch a spoluprácach. Som za to veľmi
vďačná.
Zároveň sa trochu obávam, či si premiéru dokážem skutočne užiť ako skladateľka. Keďže sa
podieľam aj na organizačných veciach, je okolo toho množstvo drobností, ktoré treba
zabezpečiť. Človek potom nechce, aby mu samotný zážitok z vlastnej hudby unikol pomedzi
prsty.
Na tú chvíľu, keď sa však všetci stretneme v bazilike a dielo zaznie, sa veľmi teším. Je to
okamih, ku ktorému celá tá práca od začiatku tohto roka smerovala.

Premiéra sa uskutoční v Bazilike sv. Ondreja v Komárne. Prečo práve toto miesto?
V Komárne som sa narodila a chodila som tam na gymnázium. Vyrastala som v Hurbanove,
a k celému regiónu mám blízky vzťah. Jednou z mojich motivácií bolo priniesť toto dielo aj
ľuďom, ktorí ma poznajú odmalička, a užiť si tento výnimočný večer s nimi.
Bazilika bola zároveň vhodná aj svojou kapacitou a sakrálnym charakterom. Pri Requiem mi
dáva zmysel uviesť ho v takomto priestore. Samozrejme, veľká akustika je aj výzvou. Dúfam,
že sa s ňou v sobotu dobre vyrovnáme a že to ako celok zvukovo zafunguje.

Čo by si chcela, aby si poslucháči z premiéry odniesli?
V dnešnom zrýchlenom svete by som im priala aspoň chvíľu kontemplácie. Aby sa dokázali
zastaviť, vypnúť každodenný zhon a zamyslieť sa. Každý si pritom môže v hudbe nájsť
vlastnú tému alebo otázku. Myslím si, že takéto momenty musíme ako spoločnosť cielene
vyhľadávať.

A otázka na záver – Technik STU tento rok oslavuje 70 rokov svojho pôsobenia. Čo by
si mu pri tejto príležitosti odkázala?
Pokračujte v tom, čo robíte, a najmä v tom, že dávate príležitosť novým ľuďom na slovenskej
hudobnej scéne. Je to veľmi vzácne a potrebné. Prajem vám minimálne ďalších 70 rokov – a
potom ešte veľa ďalších!

Svetová premiéra REQUIEM op. 63 TEREZY JAĎUĎOVEJ zaznie už túto sobotu, 17.
októbra 2026 o 19:00 hod. v nádherných priestoroch Baziliky sv. Ondreja v Komárne.